...Saimeri...

V sobotu ráno som sa po narodeninovej oslave vracala domov. Po dlhej dobe vonku znovu nádherne svietilo slniečko, v meste bol kľud a ja som mala dobrú náladu... Až kým som nenastúpila do 68-mičky...

Zdalo sa že je všetko v poriadku. Jediné, čo ma rozčuľovalo bolo, že mi svieti do očí ostré slnko. Samozrejme, že som bola lenivá opustiť pohodlné miesto v blízkosti šoférovej kabíny, ktoré ako jedno z mála ponúka priestor na vystretie nôh, tak som odvrátila pohľad a sústredila som sa na cestu pred nami.

Zastavili sme na zastávke Šustekova (alebo Bulíkova) a pán vodič zrazu vypol motor. Zľakla som sa, že sa niečo stalo. Vodič otvoril svoju kabínu a prvé čo ma napadlo bolo, že asi ide pomôcť nastúpiť nejakej mamičke s kočíkom, alebo nebodaj niekomu na vozíčku. "Aký milý šofér," pomyslela som si... No len čo mi to preblesklo hlavou, uvedomila som si, že žiaden cestujúci nepotrebuje pomôcť a tak som znovu očami hľadala šoféra... Práve sa skláňal pri okienku novinového stánku. Videla som, ako mu pani vnútri podala Nový čas a krabičku cigariet. Pána šoféra vôbec netrápilo, že má v autobuse pasažierov... Keď nastúpil, ani na nás nepozrel... Jednoducho naštartoval a šli sme ďalej. Dovolila som si to dosť hlasno okomentovať slovami: "Toto snáď nemyslí vážne! Čo to má znamenať?" No pán vodič buď nepočul, alebo nechcel počuť... Mal šťastie, lebo keby sa zapojil do mojej vyprovokovanej konverzácie, musel by sa hádať s dosť šokovanou a poriadne nazúrenou osobou...

Nejako som to predýchala, no aj tak som tomu nemohla uveriť... Keď som vystúpila, šla som sa pozrieť na grafikon, či sme prišli neskôr... Samozrejme, o tri minúty. Viem, tri minúty je skoro nič, ale keď sa niekam ponáhľate, alebo máte čas na prestup len dve minúty, potom vám to asi jedno nebude...

Môže vôbec vodič autobusu na zastávke vypnúť motor, nechať cestujúcich v nútri a opustiť vozidlo?