Dnes v noci, alebo presnejšie nadránom som chcela pozorovať zatmenie mesiaca. Na vševediacom internete som si ešte včera poobede pozerala obrázky, aby som vedela, že či sa naozaj oplatí nespať a pozerať z okna. Uchvátila ma tá pekná oranžová gulička, ktorú som na obrázkoch videla. Samozrejme, že som túto nádheru chcela vidieť aj na živo. Tešila som sa, lebo keď som si večer líhala spať, bola bezoblačná obloha, a mesiačik bolo veľmi dobre vidieť.
Budík som si nastavila na pol štvrtú. Dočítala som sa, že úplné zatmenie nastane o štvrtej nadránom, tak som to nechcela prepásť. A okrem toho, ani taký polovičatý mesiačik nevidí človek každý deň... Budík zazvonil presne o pol štvrtej. Myslím, že sa mi niečo snívalo, ale veľmi príjemný zvuk zvončeka mi môj sen úplne vymazal z hlavy...
Mesiac bol práve taký ... odkusnutý, tak som chcela počkať až do štvrtej, kým sa tak pekne nezafarbí na oranžovo... Nechcelo sa mi sedieť pri okne a pozerať na absolútne mŕtve, tmavé sídlisko, tak som sa skryla pod teplú perinku... Len na chvíľku, nech sa trošku zohrejem. Rozmýšľala som, aká bude na druhý deň písomka, že nesmiem zabudnúť vyniesť smeti a dúfala som, že ráno nebude pršať, aby sa mi nezvlnili vlasy... Na oblohu som sa znovu pozrela až keď bolo asi pol ôsmej ráno. Jedinečné zatmenie som prespala. A tie smeti som aj tak zabudla vyniesť...
Prečo sa mi vždy stane, že prespím to najočakávanejšie? Teda nedá sa povedať že prespím, niekedy ma určité veci jednoducho obídu... Zdá sa mi, ako keby som vôbec nevnímala udalosti okolo mňa. Asi by som sa mala začať dopovať guaranou, aby sa mi nestalo, že sa raz zobudím a zo zrkadla na mňa bude pozerať zošúverená starenka...
Komentáre